Choď na obsah Choď na menu
 


Zmysel utrpenia

      Samotné utrpenie a jeho zmysel je dosť tajomná vec, myslím, že možno skonštatovať, že vo všeobecnosti ľudia  netrpia radi a keď už predsa len trpia, aspoň potrebujú mať  pocit, že ich utrpenie má nejaký zmysel. Prečo je vlastne vo svete utrpenie?

     Utrpenie si ľudia často spôsobujú sami, aj keď  existuje aj utrpenie, ktoré možno len zmierniť, no patrí k životu, ako je napr. utrpenie či bolesť ženy pri pôrode.

      Utrpenie tiež možno rozdeliť na fyzické, či utrpenie skôr duševné. Možno povedať, že v podstate každý človek sa stretne s fyzickým utrpením a ak nie je úplne  citovo  otupelý,  tak aj s duševným utrpením. Duševne chorí ľudia tiež viac či menej duševne trpia a liečba  by im mala  v tomto utrpení pomôcť aspoň ho zmierniť na prijateľnú mieru. Duševne zvyčajne trpíme pri strate blízkeho človeka  a niekedy aj zvieraťa, no aj keď máme subjektívny pocit, že sa nám nedarí, pri strate zamestnania, keď neuspokojivo dopadneme na pretekoch či pri nejakej súťaži. Ináč povedané vtedy, keď sa život nevyvíja podľa našich predstáv. Šport či spoločenské hry môžu človeka naučiť aj prehrávať, lebo život sa obvykle neskladá len zo samých  výhier, čas od času aj prehrávame  a treba sa s tým vedieť vyrovnať.

      Asi najznámejším trpiteľom  v histórii je Ježiš Kristus, ktorý bo lukrižovaný a my kresťania veríme, že zomrel za naše hriechy a tak za dosť učinil božej spravodlivosti a stal sa prostredníkom medzi Bohom otcom a ľuďmi.

       Ďalšími, ktorí trpeli, či aj zomreli za určité presvedčenie boli napr. Ján Hus, Giordano Bruno, Johanka z Arcu, v novšej histórii napr. Martin Luther King, John Fitzgerald  Kennedy, John Lennon a u nás to bol  Jan Palach, či na Slovensku napr. blahoslavená Zdenka Schelingová, ktorá zomrela na následky  neľudského mučenia. Ľudia, ktorí dokážu za svoje presvedčenia trpieť a dokonca aj položiť život, sú nám často vzormi či dokonca akýmisi idolmi.

      Určite je rozdiel, či trpíme dobrovoľne  ako je to napr. u vrcholových športovcov, ktorí pri športových výkonoch idú často „cez bolesť“ až do totálneho vyčerpania alebo je to utrpenie nedobrovoľné  ako je napr. znásilnenie ženy alebo napr. vo väzení, keď je utrpenie  väzňa spôsobené jeho predchádzajúcim správaním alebo  šikanou, kdekoľvek sa deje. Za tiež nie celkom dobrovoľné  utrpenie možno považovať  utrpenie pri chorobe alebo po úraze. Najhoršie to býva , keď má nejaký úraz trvalé následky a dotyčný skončí na invalidnom vozíku.  Zo známejších osobností sa to stalo napr. speváčke  Marike Gombitovej, etiópskemu maratóncovi Abebe Bikilovi či  paralympionikovi Jánovi Riapošovi. Títo dokázali, že aj s takýmto osudom sa dá popasovať a aj na vozíčku možno žiť plnohodnotným životom.

        Veľmi ťažké je takisto vysporiadanie sa s chorobami, ktoré sa väčšinou končia smrťou ako je AIDS  alebo rakovina. No aj s takýmito chorobami možno často ešte roky plnohodnotne žiť a sú prípady, ktorým sa z rakoviny podarilo uzdraviť. Jedným z nich je americký cyklista Lance  Armstrong, ktorý bol vzorom pre  mnohých športovcov, kým sa neukázalo, že veľké športové úspechy dosahoval aj s pomocou dopingu.

         V závere úvahy o utrpení a o jeho zmysle možno skonštatovať, že utrpenie k životu patrí, dosť závisí však od toho, ako sa k nemu postavíme. Podľa môjho názoru utrpenie pomáha zmierniť alebo aspoň znášať viera v Boha a tiež optimistický pohľad na život. Tiež si myslím , že keby sa väčšina ľudí riadila tzv.   “ zlatým pravidlom“ a robili by sme iným len to, čo by mali   robiť aj  iní nám a nerobili by sme to, čo nechceme , aby nám robili druhí,  tak by bolo na svete oveľa menej utrpenia.            Stano Pepich